Inteligentné budovy šetria peniaze, dokážu však aj zabrániť blackoutom
Inteligentné budovy svojim obyvateľom prinášajú zvýšený komfort, benefity sa však môžu prejaviť aj na úspore energií, píše theenergymix.com.
Rastúca administratívna záťaž a zvýšené ceny energií v Európskej únii začínajú vytláčať európske podniky za jej hranice. Otvorenie novej lokality mimo Európy už zvažuje jeden z troch podnikov v Nemecku. Siegfried Russwurm, prezident Zväzu nemeckého priemyslu, preto v exkluzívnom rozhovore pre Visions upozorňuje, že nový Europarlament a Európsku komisiu čaká boj za zachovanie samotnej podstaty Európy.
Tomáš Nejedlý, autor je redaktor magazínu Forbes.
Začnem odpoveďou na druhú otázku. Ďalej to už takto nemôže pokračovať a v rámci európskej podnikateľskej komunity existuje zhoda na tom, že sa to musí zmeniť. Počas ostatného funkčného obdobia Európskeho parlamentu a komisie sa kládol dôraz na Green Deal. My, ako zástupcovia priemyslu, nemáme dôvod kritizovať boj za klímu, lenže ak bude Európa zaostávať vo všetkých podstatných ekonomických parametroch za konkurenciou, rozhodne to nebude dobrý príklad pre iné krajiny, aby išli rovnakou cestou. A úprimne, matke Zemi veľmi nepomôže, ak majstrom dekarbonizácie bude kontinent, ktorý vytvorí len 8 % globálnych emisií CO2.
Takže výzvou pre nový Europarlament a Komisiu bude dosiahnuť rovnováhu medzi transformáciou na zelenú ekonomiku a vytváraním prostredia, ktoré európskym podnikom umožní byť konkurencieschopnými v celosvetovom meradle.
V prvom rade som notorický optimista, ako podnikatelia zvyčajne bývajú. Ale vážne: ak európsky priemysel a podnikatelia prehrajú a stratia konkurencieschopnosť, pocítime to všetci aj na exporte a výbere daní. Politici by teda mali mať prirodzený záujem na úspechu podnikateľskej a priemyselnej komunity Európy. Alternatíva neexistuje. Európa nie je poľnohospodársky sebestačná, a nemôže byť len destináciou pre turistov z Ameriky a Číny.
Hovoril som o tom s mnohými politikmi, ktorí pravdepodobne budú mať vplyv na tvorbu novej legislatívy, a ich porozumenie rastie. Stúpa počet vplyvných politikov, ktorí chápu, že súbežne s Green Dealom potrebujeme aj akýsi Industry Deal, ktorý zohľadní aj potreby výrobcov.
Líši sa to. Európsky priemysel nie je homogénny, máme široké spektrum odlišných firiem podľa ich veľkosti, náročnosti procesov či uhlíkovej stopy. Najviac však trpia veľké aj malé podniky, ktorých výroba je energeticky náročná. Náklady na energiu v Európe sú výrazne vyššie než v Spojených štátoch a Číne. Nezabúdajme tiež na to, že administratívna záťaž, ktorú Európska únia naložila na plecia spoločností, je kapitola sama o sebe. Len úsilie naplniť všetky administratívne požiadavky stojí mnohé spoločnosti päť až sedem percent z celkových tržieb, aspoň podľa údajov za Nemecko, ktoré mám k dispozícii. Je to viac, ako zvyčajne míňajú na inovácie. To je jednoducho neúnosné.
Riešenia sa líšia podľa povahy podnikania a veľkosti spoločnosti. Jasne vidíme, že spoločnosti, ktoré pôsobia aj v zahraničí, čoraz viac láka presunúť svoju uhlíkovú stopu mimo Európy a nové investície realizovať v iných častiach sveta. Pre veľké firmy je to celkom jednoduché a deje sa to veľmi nenápadne a bez ovácií.
Objem výroby produktu A klesá, zatiaľ čo výroba inovovaného produktu B sa rozbieha inde. Demografický vývoj tomu nahráva – staršie zamestnanecké kohorty odchádzajú na dôchodok, výrobu pôvodného produktu v Európe postupne utlmujete až zanikne úplne.
Tie podobné rozhodnutie prijímajú oveľa ťažšie. Ide často o rodinné firmy, ktoré majú svoje ústredie aj výrobu v Európe a produkty exportujú. Ale so stúpajúcimi nákladmi na energie a administratívnou záťažou mi ich vlastníci čoraz častejšie hovoria – ak sa to nezmení, nebudeme mať na výber a budeme musieť výrobu premiestniť mimo Európu.
Štatistika to potvrdzuje. Opäť, mám len nemecké čísla, ale prieskumy vo viacerých volebných obvodoch v Nemecku odhalili, že jedna tretina “decision-makerov” vo veľkých aj malých spoločnostiach uvažuje o otvorení novej lokality mimo Európy.
Musíme to riešiť, inak budeme svedkami poklesu priemyselnej činnosti, ktorá na seba viaže množstvo ďalších poskytovateľov služieb. Ak sa to začne diať, podstata Európy je ohrozená.
Spomeniem keramický priemysel, ktorý je energeticky veľmi náročný. Ľudia si pri tomto názve zvyčajne predstavia taniere a šálky a nad hroziacim presunom výroby mávnu rukou. Lenže pri pozornejšom pohľade zistíte, že dve tretiny európskeho keramického priemyslu tvorí výroba technickej keramiky. To sú napríklad keramické ložiská pre turbíny, implantáty pre pacientov, izolácie pre vedenie vysokého napätia či komponenty, ktoré potrebujeme aj pre transformáciu na zelenú ekonomiku.
Rovnako môžete podceniť výrobu skla, ktorá je tiež energeticky veľmi náročná. Lenže v skle je balená väčšina farmaceutických výrobkov, pretože sklo je odolné voči slnečnému žiareniu, nepriepustné a dá sa sterilizovať.
V Európe v tomto biznise zväčša podnikajú stredne veľké spoločnosti s ročným obratom zhruba 500 až 800 miliónov eur a s dlhou tradíciou. Mnohé z týchto firiem píšu svoju históriu už vyše 500 rokov. Hovoril som s majiteľmi rodinných firiem v Nemecku, ktorí sú na túto históriu hrdí a povedali mi: ideme do Spojených štátov a do ďalšej sklárskej pece už nebudeme investovať v Európe, ale tam. A náklady na energie sú len jeden z mnohých dôvodov pre relokáciu.
Spomeniem novú európsku smernicu, ktorá firmy zaväzuje k sociálnej zodpovednosti. Ak musí firma dosledovať všetky súčiastky, ktoré používa pre svoje produkty doslova až do rudnej bane, náklady sa môžu vyšplhať do astronomických výšok. V určitom momente je to jednoducho neúnosné.
Typický európsky výrobca strojov s ročným obratom 300 miliónov eur, ktorý zamestnáva 500 až 700 ľudí. Vyrába stroje, ktoré pozostávajú z množstva dielcov. Výrobcovia nápojov či potravín, výrobcovia textilu – tí majú pár desiatok dodávateľov. V strojárstve môžete mať bežne v nákupnom zozname 12-tisíc súčiastok od tritisíc dodávateľov a od každého beriete veľmi malý objem. Viete si predstaviť, čo obnáša všetkých presvedčiť, aby vám zdokumentovali pôvod matíc a skrutiek, ktoré u nich nakupujete?
Pôvodný zámer regulácie je, samozrejme, plne akceptovateľný – ako Európania nechceme produkty, ktoré vyrábali deti v neprijateľných pracovných podmienkach. Ale spôsob, akým k tomu Európska komisia pristúpila, ako zaťažila spoločnosti, je podľa mňa nesprávny.
Snažili sme sa presadiť zoznam prijateľných a neprijateľných krajín z pohľadu dodávateľov. Máme na svete 205 štátov, poďme diskutovať o tom, ktorým veríme a ktorým nie. Mal by som sa obávať detskej práce v Kanade, Austrálii či na Novom Zélande? Asi nie. Napokon môže ostať len veľmi málo krajín, ktoré nebudú prijateľné a s tým si už priemysel poradí. Len nám ako regulátor jasne povedzte – nechceme, aby ste obchodovali s touto a touto krajinou. To by bol správny prístup a navyše tlačí krajiny k tomu, aby zlepšili svoju legislatívu.
Viete, jedna takáto povinnosť sama o sebe nemusí byť katastrofická. Ale vidíme, že podobných regulácií, ktoré sú zastrešené dobrým úmyslom, neustále pribúda a tento jav potrebujeme zastaviť. A nie pravidlami ako napríklad – ak zavediem novú reguláciu, dve musím zrušiť. Nepomôže, ak zrušíte dva právne texty s tromi stranami a pridáte jeden, ktorý ich má sto. Ide skôr o princíp – prečo musia firmy dokladovať, že robia veci správne, že postupujú podľa zákona? Mali by sme im dôverovať, občas niektoré skontrolovať a mať jasné sankcie pre tie, ktoré postupujú nezákonne.
Správne. Pred pár dňami som mal diskusiu s nemeckými politikmi, ktorým som vysvetľoval, že pokuty sú pre firmy oveľa menší problém ako kritický článok a pokazená reputácia. Navyše, umelé bariéry sa vždy dajú obísť, keď neberiete ohľady a nechcete podnikať poctivo. Reguláciami v konečnom dôsledku zaťažíte najmä poctivých podnikateľov, ktorí sa snažia dodržať všetky predpisy. A to je presný opak toho, čo ste chceli dosiahnuť.
Vaša otázka mi nenaháňa strach. Som už dosť starý na to, aby som si pamätal, že o každej z týchto vĺn sa hovorilo, že pochová európske automobilky a nič také sa nestalo. V prístavoch sú lode plné čínskych elektromobilov? Tak ich zákazníci asi veľmi nekupujú. Možno to bude znieť pateticky, ale verím, že by sme to mali nechať na konkurenčný boj. Je to výzva pre európskych a iných výrobcov, aby dokázali presvedčiť zákazníkov o hodnote svojich výrobkov. A ako celoživotný optimista hovorím, že európski výrobcovia automobilov už tento súboj zažili a dokážu sa s touto výzvou vysporiadať.
Súhlasím. Som veľmi skeptický voči zavedeniu ciel a obmedzení, napríklad aj na produkty z Číny.
Európa je exportne najsilnejším z troch globálnych ekonomických hráčov. Je v našom záujme udržať na globálnej úrovni voľný obchod, postavený na férových pravidlách. My z neho profitujeme najviac, preto by sme sa mali snažiť brániť otvorený a voľný obchod podľa jasných pravidiel, mali by sme do posledného dychu obhajovať WTO (Svetová obchodná organizácia, pozn. red.).
Nepochybne existujú príslušné pravidlá WTO, podľa ktorých je možné na štátne dotácie a dumpingové ceny reagovať protiopatreniami. Ale najprv musíte mať dôkaz, že sa to skutočne deje. V Číne pôsobí asi sto rôznych výrobcov áut, netrúfol by som si tvrdiť, že každý z nich porušuje pravidlá voľného a férového obchodu. Neostáva nám iné, ako podozrenia overiť a zistiť, ktorí z nich sú nespravodlivo dotovaní. Následne existujú spôsoby, ako sa s tým vysporiadať v súlade s pravidlami WTO. A nezabúdajme ani na európske automobilky v Číne. Mali by sa clá vzťahovať aj na autá vyrobené v Číne európskymi výrobcami? Z týchto dôvodov naliehame na Európsku komisiu, aby postupovala rozvážne a v rámci pravidiel WTO.
Rozdielne prístupy k jadru v rámci EÚ určite komplikujú snahy o spoločný energetický trh. V Nemecku sa na ukončení využívania jadrovej energie zhodli všetky demokratické strany a od začiatku roka sme definitívne bez jadrovej energie.
Niet cesty späť. Odstavené jadrové reaktory v Nemecku sú v procese demontáže, ich revitalizácia neprichádza do úvahy. Francúzsko, Slovensko a niektoré iné krajiny si vybrali inú cestu, ale je to skutočne udržateľná voľba? Nevylučujem to, ale mám o tom veľké pochybnosti.
Všetky tri lokality v Európe, kde stavajú reaktory francúzske spoločnosti, výrazne meškajú a sú mimoriadne drahé. Olkiluoto vo Fínsku bolo zapojené do siete s vyše desaťročným meškaním a za trojnásobne vyššie náklady ako bol pôvodný rozpočet. Možno to bola ťažko prístupná oblasť a podmienky pre výstavbu boli veľmi náročné. Ale elektráreň Flamanville stavajú doma, vo Francúzsku, a problém je rovnaký. Výstavba mešká a je extrémne drahá. A do tretice to platí aj pre Hinkley Point C vo Veľkej Británii. Neradil by som preto žiadnej vláde, aby pokračovala v rovnakej ceste.
Vnímam ich ako životaschopnú technologickú inováciu, ale ešte nie sú pripravené. Kým ich neuvidíme v činnosti, nebudeme mať dosť potrebných informácií na úsudok. A vzhľadom na ich nižší výkon by sme ich potrebovali dosť veľa na jednom mieste, aby nahradili napríklad veľké nemecké plynové elektrárne alebo bývalé jadrové elektrárne. Ako by na toto reagovala verejnosť? Opäť – zatiaľ vieme príliš málo. Nepatrím medzi zelených fundamentalistov, ale zaujímala by ma aj otázka uskladnenia jadrového odpadu. Chcete mať smeti z domácnosti na svojom dvore? Považujete za dobré riešenie, keď ich strčíte susedovi? Existuje veľa dobrých argumentov v prospech výroby elektriny z jadra, ale rovnako množstvo otázok, ktoré sú stále otvorené a je potrebné na ne domyslieť odpovede.
Nedovolím si túto transakciu posudzovať, pretože košický závod dosť dobre nepoznám, nepoznám ani budúce plány spomínaných spoločností. Môžem zaujať všeobecnejší postoj. Výroba ocele zo železnej rudy vo vysokej peci patrí medzi priemyselné postupy, ktoré vytvárajú najväčšie znečistenie životného prostredia. Ide pritom o dvesto rokov starú výrobu, ktorá už je za to obdobie mimoriadne prepracovaná a sofistikovaná. Zmeniť ju na zelenú je náročný záväzok a podľa toho, čo som počul od oceliarov, vo výsledku to bude znamenať, že polovicu nákladov na výrobu surovej ocele budú tvoriť náklady na energiu. Neviem, čo presne to bude znamenať pre konkrétne firmy a fabriky, ale zmena, ktorou bude musieť oceliarsky priemysel prejsť, bude náročná a je to pre Európu veľká výzva.