Bežný kompas funguje dovtedy, kým sa nepriblížime k pólom. Zemské magnetické pole tam ťahá ihlu kompasu nie na sever, ale kolmo ku svojmu povrchu. Z navigačného nástroja je tak zrazu zbytočný kus kovu.

Presne na tento problém narazil pilot a polárny prieskumník Richard E. Byrd. V roku 1925 plánoval preletieť severný pól, no sťažoval sa pritom, že na póloch kompasy nefungujú. Jeho poznámku zachytil Albert H. Bumstead, hlavný kartograf National Geographic, namiesto debát začal skúšať riešenia.
Výsledkom však nebol ďalší vylepšený magnetický kompas. Bumstead šiel úplne inou cestou. Postavil zariadenie, ktoré sa nespoliehalo na magnetizmus, ale na niečo spoľahlivejšie, teda na Slnko. Vyzeralo trochu ako hodinky na kĺbe. Jedna ručička a celý ciferník rozdelený na 24 hodín.
Trik bol v nastavení. Nakloníte ho podľa zemepisnej šírky, v ktorej sa nachádzate, a ručička začne sledovať pohyb Slnka po oblohe. Na severných šírkach je Slnko na poludnie vždy presne na juhu. To stačí. Zarovnáte ručičku so Slnkom, nastavíte kompasový kruh podľa času a zrazu viete, kde je sever. Bez magnetu a bez hádania. Funguje to tam, kde klasické kompasy zlyhávajú.
Byrd si tento slnečný kompas vzal so sebou do Arktídy v roku 1925. O rok neskôr znovu. Nebol to teoretický nápad z kancelárie, ale nástroj, ktorý reálne lietal nad ľadom. Keď sa vrátil, neodložil ho do zásuvky. Vrátil ho Bumsteadovi s vygravírovaným venovaním: „Albertovi H. Bumsteadovi. Za to, že nás tam dostal.“