Klimatické zmeny môžu byť nezvratné. Náš dom či byt na to musíme pripraviť, upozorňujú odborníci (Rozhovor)

Klimatická kríza je reálna a predstavuje čoraz väčší problém pre naše mestá a ich obyvateľov. Okrem snahy spomaliť či zvrátiť otepľovanie planéty sa však často hovorí aj o snahe zmierniť dopady týchto javov.

Časť z nich sa totiž už naplno prejavuje a môžu byť nezvratné. O tom, čo je adaptácia na klimatické zmeny a akým spôsobom sa týka našich budov a bývania, sme sa rozprávali s architektom Miroslavom Markom, autorom prvého pasívneho bytového domu na Slovensku a Martinom Mihálom, predsedom Združenia výrobcov murovacích materiálov. Ich skúsenosti a názory ukazujú, že adaptácia je kľúčová pri zvládaní extrémnych prejavov počasia, ako sú nezvyčajne vysoké teploty, dlhé obdobia sucha a zvýšená intenzita zrážok.

Stojíte za vznikom projektu Adaptuj.sk a– Centrum adaptácie a odolnosti, ktorý realizujete v rámci občianskeho združenia Inštitút pre architektúru adaptovanú na klimatické zmeny. Ste autorom prvého pasívneho bytového domu na Slovensku, a ako architekt sa už viac ako 20 rokov venujete navrhovaniu budov s nízkym vplyvom na životné prostredie. Vytvorením Centra adaptácie a aktivitami v rámci vášho združenia ste sa rozhodli prispievať k budovaniu klimatickej odolnosti našich domácností, firiem, komunít a miest. Mottom vášho združenia je "Mitigate globally, adapt locally", čo by sa dalo preložiť ako "Znižujme globálne, adaptujme lokálne". Uvádzate, že v rámci diskusie o klimatických zmenách sa rieši prioritne mitigácia, teda znižovanie vplyvu klimatických zmien, ale hovoríte o potrebe diskutovať o adaptácii. Prečo?

Miroslav Marko: Koncept, že adaptujeme naše budovy, ulice a mestá na klimatickú zmenu neznamená, že s mitigáciou nemáme nič robiť. A ani to neznamená, že klimatická zmena je nezvratná. Klimatická zmena je dúfajme zvratná, avšak v horizonte 50, 80, 100 a možno viac rokov. Preto musí byť do diskusie o mitigácii pridaná aj adaptácia.

Musíme pripustiť, že určité zmeny tu už sú a ďalšie pribudnú, takže sa na ne treba pripraviť. Mitigácia na lokálnej úrovni, teda keď jeden malý región začne znižovať svoju uhlíkovú stopu, nemá v globále absolútne žiadny význam. Ale, lokálne sa dajú riešiť adaptačné opatrenia, čo znamená pripraviť región, územie, dom či byt na zmenu. Tieto dve stratégie musia ísť ruka v ruke.

Z mediálneho prostredia mám pocit, že sa stále rieši len mitigácia, teda znižovanie CO2 alebo skleníkových plynov, a téma adaptácie v spoločnosti chýba.

Platí to aj v oblasti murovaných budov a bývania? 

Martin Mihál: Téma adaptácie mi príde veľmi aktuálna, zaujímavá a zároveň v úzadí, lebo v mainstreame sa o nej veľa nehovorí. Aj pokiaľ ide o vyhlášky a rôzne nariadenia, stále sa hovorí len o mitigácii.

Adaptácia, ako už bolo povedané, je to, čo vieme urobiť v relatívne krátkom čase. Musíme sa už teraz pripravovať na to, čo cítime – že sa nám otepľuje, mení sa množstvo zrážok, menia sa pomery, máme silné vetry a podobné javy. To vieme vyriešiť adaptáciou. Takže áno, veľmi sa mi páči iniciatíva, ktorú pán Marko založil.

Martin Mihál, predseda Združenia výrobcov murovacích materiálov a Milan Marko, architekt

Čo je “klimatické riziko”? Vedeli by ste ho predstaviť aj na konkrétnom príklade? 

Miroslav Marko: Toto je skôr otázka pre klimatológa, ale v zásade zmena klímy, nie je len o tom, že sa otepľuje. Výsledkom procesu otepľovania sú extrémne prejavy počasia. To znamená dlhé obdobia sucha či intenzita zrážok, aké tu neboli zvykom.

Keď som vyrastal, letná búrka bola každodenný jav. Predtým, ako išli televízne noviny, stihla byť vždy ešte letná búrka. To som v zásade nezažil už niekoľko rokov. Klimatické riziká sú nasledovné: extrémne prejavy čohokoľvek, to znamená extrémne suchá, veľmi intenzívne zrážky, sneh a vietor. 

Pán Mihál, vy ste z fachu murovaných stavieb, sú podľa vás takéto budovy pripravené na extrémne prejavy počasia? 

Martin Mihál: Musím povedať, že murovacie materiály sa vedia veľmi dobre vysporiadať s týmito javmi. Je to už aj historicky overené. Keď zoberiem murovanú stavbu ako takú,  je dostatočne odolná, aby odolávala vetru. Má veľmi dobré vlastnosti z hľadiska akumulácie, čo znamená, že pri výkyvoch počasia a rýchlych zmenách tepla, vie takáto budova stále zachovať veľmi príjemné prostredie. Preto má v našich zemepisných šírkach zmysel stavať  murované budovy v kombinácii napríklad so železobetónovými stropmi. 

 Čo sa týka odolnosti voči povodniam, murovaná budova dokáže oveľa lepšie odolávať vode. Nehovorím, že bez akýchkoľvek problémov, ale keď voda opadne, obijú sa omietky, vysuší sa a budova je ďalej použiteľná tak, ako predtým. Dá sa vrátiť do pôvodného stavu relatívne jednoduchým spôsobom. Preto si myslím, že murovací materiál je dobre nastavený aj na takéto adaptačné zmeny.

Miroslav Marko:  Ja by som vypichol jednu vlastnosť, ktorá je podstatná pre dlhšiu diskusiu, a tou je akumulačná schopnosť materiálu. Z logického princípu vychádza, že čím má materiál menšiu hmotnosť na jednotku objemu, tým sa pravdepodobne využilo menej materiálu, menej energie a menej zdrojov na jeho výrobu. To znamená, že z tohto uhla pohľadu sa ľahké materiály, napríklad drevostavby, javia ako ideálne. Lenže teraz sa rozprávame o tom, že prichádzame do obdobia, kedy je energeticky náročnejšie budovu vychladiť ako vykúriť. 

Ak mám budovu s akumulačnou schopnosťou a kvalitnou izoláciou, viem využiť nočné prevetrávanie na to, aby som chladnejší nočný vzduch z exteriéru niekoľkokrát otočil počas noci v priestore. Energia nižšej teploty, tzv. energia chladu, sa uloží do stien a hmoty budovy, pretože hmota s veľkou hmotnosťou má veľkú akumulačnú schopnosť. Ak by som toto spravil v objekte, ktorý nemá takú akumulačnú schopnosť, vymieňam stále ten istý vzduch, ktorý som vymenil raz, pretože energia sa nemala kam uložiť. Následne, keď príde deň, musím spúšťať klimatizáciu.

Pán Mihál, vy ste nedávno zostavili sumár asi 20 argumentov, ktoré sa týkali aj rodinných domov murovaných a masívnejších stavieb. Môžete uviesť príklady, ktoré pomáhajú s adaptáciou na klimatické zmeny, okrem tých, ktoré už spomenul pán Marko?

Martin Mihál: Ja by som doplnil k akumulácii, že podľa štúdie, ktorú spracovala Nemecká spoločnosť pre murivo a bytovú výstavbu, rozdiel medzi ľahkou a ťažkou výstavbou je energeticky, vďaka masívnosti a akumulačným vlastnostiam, niekde medzi 4 až 17 % podľa typu budovy. To má za následok výrazný rozdiel v energetických nárokoch budovy, keď berieme rovnakú stavbu a meníme len hmotu. Čo sa týka ďalších výhod alebo argumentov, na prvé miesto kladieme trvanlivosť. Z hľadiska životného prostredia, keď raz postavím niečo, čo nemusím často opravovať a stále je to v používanom stave, je to obrovská výhoda, lebo nemusím investovať ďalšiu energiu a materiály.

Druhá vec je ľahká adaptabilita. Často vidíme okolo nás prestavované alebo vekom upravované murované stavby, a to dokonca aj laikmi. Tieto prestavby nie sú natoľko technologicky zložité. Ďalšou nezanedbateľnou výhodou je, že murovaná stavba v jednom materiáli skrýva statiku, tepelno-izolačné vlastnosti, akustiku, a mnoho iných vlastnostní. Jedným materiálom riešim to, čo pri iných typoch výstavieb musím vrstviť a používať rôzne technológie. 

Miroslav Marko: Mal by som výhrady k jednej veci. Ja si myslím, že cesta by mala byť taká, že keď má materiál nejakú konkrétnu kvalitu, kvôli ktorej je naozaj dobrý, mali by sme sa na túto kvalitu sústrediť. Iným materiálom by sme zase mali prisúdiť ich vlastné kvality, prípadne to skombinovať. 

Slovo "odolnosť" je dôležité. Práve adaptácia a odolnosť sú v rámci tejto témy kľúčové. Napríklad čo sa týka záplav. Ak sa zaplaví nejaké miesto, kde sme to nikdy nečakali, bude rozdiel, či sa tá záplava preženie drevostavbou alebo murovanou stavbou. 

Aké sú podľa vás vhodné opatrenia na adaptovanie sa na extrémne počasie, ktoré už do istej miery zažívame aj na Slovensku?

Miroslav Marko: Cieľom adaptácie musí byť bezpečnosť a kvalita životného prostredia, najmä kvalita vnútorného priestoru, kde sa človek nachádza. Inými slovami, človek by nemal byť vystavený veľkým zmenám teploty v interiéri. To znamená, že stratégie by mali zahŕňať tieniť, tieniť, tieniť a izolovať, izolovať, izolovať. Cieľom je zabezpečiť, aby nedochádzalo k rýchlym zmenám kvality prostredia v interiéri budovy. Opäť sa dostávame k dôležitosti akumulácie.

Pán Mihál, zohľadňujú tento fakt aj developeri už pri návrhoch projektov? 

Martin Mihál: Určite by som im to odporučil. Máme osvietených developerov a nedá sa to samozrejme zovšeobecniť, ale sú aj projekty, ktoré do určitej miery preferujú takéto myšlienky, ale neviem to povedať o všetkých. 

Mali by si tvrdenie “tieniť, tieniť, tieniť, izolovať, izolovať, izolovať “ zobrať k srdcu aj ľudia, ktorí bývajú v starších rodinných domoch alebo panelákoch? Platí to aj pre nich alebo je ťažké sa adaptovať v podmienkach, ktoré už existujú?

Miroslav Marko: V prvom rade treba brať do úvahy, že adaptácia nie je ako počítačový stav 0 a 1, teda že buď som adaptovaný, alebo nie som. Ide o škálu procesov a situácií. Ja si osobne myslím, že čo sa týka existujúceho domového fondu, bude to veľkou témou budúcnosti. Keď sa pozrieme na demografickú krivku a jej vývoj, budeme sa viac sústrediť na rekonštrukcie, prestavby, nadstavby, dostavby alebo úpravy existujúcich domov. 

Čo sa týka panelových domov, tam situáciu ovplyvňujú dva faktory. Po prvé,  nezáleží to iba od jednotlivca, musí tam dôjsť ku kolektívnej dohode. Po druhé, veľa panelových výstavieb už bolo zateplených. Keď som sa rozprával s jedným riaditeľom veľkého bytového družstva, povedal, že 90 % panelových stavieb už bolo zateplených. To trochu nehrá do karát tomu, aby bola investícia zmysluplná a mala návratnosť.

Väčšina panelových domov, ktoré neboli zateplené alebo adaptované, pravdepodobne neboli pripravené najlepším spôsobom. A strhnúť niečo, čo tam bolo dané pred 10 rokmi, nevidím ako úplne reálne.

Pán Mihál, je niečo, čo by ste na záver chceli ešte dodať?

Martin Mihál: Dnes sme síce viac hovorili o adaptácii, ale je tu aj mitigácia. V obidvoch prípadoch si myslím, že najdôležitejšie je počítať a nezaoberať sa jedným parametrom, ale pozerať sa na celok. Na aktuálnej spoločenskej diskusii mi najviac vadí, že sa vždy vyberá jedno zrniečko, jeden úzky okruh. Pri hodnotení by mal byť životný cyklus posudzovaný komplexne – od výstavby až po likvidáciu a po ukončenie životnosti. Toto by malo byť porovnávané, aby sme sa dostali k reálnym hodnotám. 

 Samozrejme, vzhľadom na adaptáciu, aj kvalita života ľudí je dôležitá. Nemali by sme vypichnúť len jednu vec, napríklad, že materiál má vysokú uhlíkovú stopu na začiatku, ale počas svojej životnosti ju môže prekonať a dokonca vyjsť lepšie ako iné materiály – nepriamo hovorím o murovacích materiáloch. Celistvý pohľad je to, čo by sme si mali všetci osvojovať. A opäť sa vrátim k tomu, že je potrebné počítať, pretože bez faktov a len s vyjadreniami založenými na emócii alebo pocite, sa nikam nedostaneme.

Miroslav Marko: Mali by sme trochu zmeniť priority pri návrhoch. Hovorím teraz hlavne o architektoch, ale týka sa to aj stavebníkov, ktorí tvoria veľmi dôležitú súčasť procesu navrhovania. Mali by sme si stanoviť priority: či je tou prioritou dizajnový kus obkladačky v kúpeľni, alebo či je tou prioritou investícia do technológie a produktov, ktoré urobia môj dom bezpečnejším a zabezpečia vyššiu kvalitu vnútorného prostredia. Podľa mňa treba v procese návrhu zmeniť priority -  čo považujeme za dôležité a čo za nepodstatné.